Snímek Czech made man popisuje divokou éru podnikání devadesátých let, kdy se stačilo nebát nových příležitostí a člověk mohl lehce nabýt nemalé jmění. Ale také lehce pozbýt. S každou korunou, která přibude do kapsy hlavního hrdiny Jakuba Vrány, roste i jeho sebevědomí, to však vždy někdo srazí z nebeských výšin zpátky na zem. V dětství to byl násilnický otec, později policie nebo některý z rádoby kamarádíčků. Jeho životním cílem se tak stalo vydělání takové částky peněz, se kterou by si mohl koupit naprosto vše, včetně vlastního štěstí. A z veksláka se časem opravdu dokázal vyšvihnout mezi miliardářskou elitu, jež vydělává na lidské blbosti při klikání na internetových doménách.

Jan Budař dokázal postavu nejen dobře zahrát, ale i vytvořit konkrétní podobu jedné osobnosti. Osobnosti člověka, který se nebojí i těch nejodpornějších cest jak vydělat peníze a jak využít ostatní pro své vlastní dobro. Člověka, který se za určitých finančních podmínek nebojí sáhnout ani na svou vlastní hrdost. Vnitřně však stále cítíme, že jeho bezcharakterní prázdnota je jen léčením traumat z dětství a snaha nalézt lásku a štěstí – třeba v podobě dítěte s lesbickými dvojčaty. Jako vždy však hrdina padá zpátky na hubu a nakonec jsou mu všechny peníze nanic. Film ale není jasně ukončen, divák si dokáže představit, že v podobném duchu by mohl pokračovat ještě další dvě hodiny, kdy by nejspíš hrdina znovu zkrachoval, znovu našel další kšeft a nějakou krásnou holku (nebo chlapa), která by mu dala zase něco nového a nepoznaného.

Vizuální styl je dokonale propracovaným zážitkem, který je plný kameramansky i režisérsky v českém filmu neokoukaných triků a postupů. Tam, kde se Budařův rádoby vtipný a drsňácký komentář, jenž provází diváka celým filmem, stává trapnou snahou o to být děsně „cool“, nastupuje zrychlená kamera, barevně laděné záběry a rychlé střihy, které „cool“ působí a potěší oko nejednoho diváka tak, že komentáře přestane vnímat. Komentář se snaží dát rozkouskovanému ději řád, Budař v něm předvádí úžasné spektrum různobarevných hlasových poloh, ale svým prázdným obsahem filmu spíš škodí.

Možná příběh není dokonale pravdivý, ale dobře popisuje jednu ze stránek českého ale i obecně lidského charakteru. V kombinaci s poctivou dávkou peněz ovázaných gumičkou, kokainu a krásných Asiatek nás zavádí do světa, kde přežijí jen ty nejbezpáteřnější krysy. Můžete je odsuzovat, můžete jim závidět jejich majetek, ale je to svět, který filmového diváka bude vždy lákat a přitahovat k plátnům.

Jsou lidé, které tento film nadchne, protože se s podobným typem filmu nesetkali, svým vizuálem přibližuje českou tvorbu Hollywoodu a svým tématem se přibližuje moderním gangsterkám. A na druhou stranu jsou lidé, kteří již viděli i lepší filmy podobného typu (jako perfektní Podfu(c)k s Bradem Pittem), který Budaře s jeho rádoby vtipným žoviálním „voe“ lehce strčí do kapsy.

Czech Made Man

Komedia/Drama, ČR 2011

Režie: Tomáš Řehořek

Hrají: Jan Budař, Kateřina Brožová, Milan Šteindler, Martin Písařík, Predrag Bjelac, Tomáš Matonoha, Zdeněk Srstka, Petr Čtvrtníček

Premiéra: 28.4.2011

Hodnocení: 60 %

Takto narodené deti netrpia poruchami srdca, alebo iných chorôb, majú dokonalý zrak po celý dlhý život. Sú dokonalým výsledkom tých ľudí, ktorí sa narodili normálnym spôsobom a ktorých oni teraz zatracujú. Film sa začína citátom: „Pozrite sa na Božie dielo! Kto môže narovnať to, čo on skrivil?“

„Budeme sa zahrávať s matkou prírodou – a myslím, že to tak ona chce.“ Willard Gaylin

Vincent je jedno z posledných detí ktoré sa narodili prirodzeným spôsobom. V priebehu pár sekúnd dokázali rozborom DNA lekári zistiť čo dieťa čaká. Porucha srdca ho predurčuje na tridsať rokov života. To že sa Vincent nenarodil novým spôsobom, ho odsúva na vedľajšiu koľaj. Pri druhom dieťati rodičia túto chybu už nespravili. Jeho brat Anton, aj keď je mladší, tak rastie rýchlejšie, je silnejší a svojho brata predbieha vo všetkom.

V blízkej budúcnosti, kedy sa deti rodia sprostené všetkých vád a chýb svojho genetického kódu už neexistuje diskriminácia na základe farby pleti, náboženstva, alebo pohlavia. Diskriminácia je len genetická. A aj keď sa Vincent snaží stať vesmírnym navigátorom, vyletieť mimo Zem, tak sa mu to nikdy nemôže podariť, lebo v spoločnosti nedostane zodpovednejšiu pozíciu ako je upratovač.

Avšak v jeden deň dostal Vincent možnosť zmeniť si totožnosť. Jerome Eugene Morrow, dokonalý muž, výsledok modernej vedy. Ochrnutý po zrazení autom. Nikto o jeho zranení nevie a keby sa to niekto dozvedel, už by si nemohol dopriať luxusu ako si dopriaval doteraz. Preto je preňho výhodné aby si Vincent zobral jeho identitu a živil ho. Ale nieje to tak jednoduché. V dobe kedy hrá genetický kód zásadnú úlohu a je ho možné overiť v priebehu pár sekúnd z najmenšej vzorky, je nesmierne ťažké sa neprezradiť.

Vincent sa musí deň čo deň zbavovať všetkých odumretých kúskov kože, chlpov, vlasov, nechtov, všetkého čo by mohlo po ňom zostať na pracovisku a prezradiť ho. Klávesnicu pri jeho počítači nemá nikto iný čistejšiu, ani jediný chlp ho nesmie zradiť. Pre istotu za sebe necháva stopy po pravom Jeromovi. Je ale jasné, že raz príde situácia, keď niekto niečo zistí.

Vo filme si zahral hlavnú úlohu Ethan Hawk po boku s Umou Thurman s ktorou sa po natáčaní oženil. Trojicu dopĺňa známi Jude Law, ten hraje pravého Jeroma, ochrnutého na vozíčku.

Jedným z najkrajších atribútov filmu je soundtrack. Citlivá a silná hudba sprevádza väčšinu scén a v divákovi umocňuje pocity z blízkej budúcnosti sveta, ktorý nebude taký aký by sme chceli mať. Zo sveta chladného genetického inžinierstva a ťažkého osudu inteligentného Vincenta na mieste kde ho mať nechcú.

Gattaca

Dráma / Sci-Fi / Thriller

USA, 1997, 101 min

Réžia: Andrew Niccol (Lord of War, Simone)

Hrajú:

Ethan Hawke (Lord of War, Dead Poets Society, Training Day)

Uma Thurman (Kill Bill, Bedári, Priznanie)

Jude Law (Imaginarium Dr. Parnassa, Sherlock Holmes , Enemy at the Gates)

Hodnotenie: 90%

Premiéra filmu je 14. apríla. Tento deň prinesie do kín snímok, ktorý začína letnou búrkou. Tá zmenila hlavnej postave volanej Bábika život. Stretla staršieho chlapa a na prv pohľad sa doňho zaľúbila. Prežíva sním krásny román a to až do dňa, kedy sa raz neukáže. Prejde čas, prejde doba a ona musí fungovať ďalej. Tŕň do srdca jej ale osud opäť zarazí vtedy, keď v autobazári objaví nákladne auto, milovaného a strateného Lajcsiho. Auto v ktorom ju ukryl pred búrkou, auto v ktorom sa doňho zamilovala.

Szidi Tobias zahrala v tejto dráme ženu ktorá hľadá svoje šťastie a lásku. Tu opäť nachádza na mieste kde ju stratila. Zisťuje, že jej láska zomrela, ale zanechala po sebe dvoch synov o ktorých živote nevedela. Jeho synovia sú dospelí chlapi žijúci neďaleko dediny na samote. Lajcsi a Jancsi ostali už bez rodičov a pokračujú v živote ktorý viedli doteraz. Ich rutinu im nabúrala práve Bábika, ktorá sa ocitla u nich na dvore s autom ich otca.

Bratia prichýlia Bábiku na jednu noc, lebo sa už nemá ako dostať do mesta, na druhý deň zmeškáva jediný autobus a musí zostať až do pondelka. Možno trošku klišé začiatok romantického príbehu, ale v podaní Marhuľového ostrova, začiatok uveriteľný. Bábika si pomaly začína uvedomovať, že to čo hľadá, nenájde ukryté v hlavnom meste, ale práve tu, na samote, medzi marhuľovými záhradami na južnom Slovensku. Príbeh lásky plnej starostí a strastí, radostných chvíľ a hľadania vlastného šťastia sa môže začať.

Hodnotiť objektívne jednotlivé prvky filmu je v tomto prípade ťažké. Herecké výkony mi pripadali chvíľami naivné, chvíľami výborné. Možno za to môže až tri roky dlhé natáčanie, možno to bolo práve zámerom. Hudba bola k filmu špeciálne pripravená dvojicou Juraj Dobrakov a Tomás Szarka. Klasická hudba dodávala k vážnym scénam správnu atmosféru, no nie vždy sa k filmu hodila. Za pochválenie stojí ale určite scenárista Peter Lipovský, ktorého príbeh je silný, pútavý, dobre sa naňho pozerá a končí silným vyvrcholením, ktoré môžeme v končekoch prstoch cítiť už od začiatku. A to je azda hlavný dôvod, prečo Marhuľový ostrov stojí za zhliadnutie.

Marhuľový ostrov

Romantický/Dráma

Slovensko, 2011, 102min

Réžia: Peter Bebjak (Odsúdené, Mesto tieňov. Kriminálka Anděl)

Hrajú:

Szidi Tobias (Mesto tieňov, Kruté radosti, Orbis Pictus)

Attila Mokos (Pokoj v duši, Nedodržaný sľub, Krajinka)

Peter Nádasdi (Nesmrteľní)

Gyorgy Cserhalmi (Želary, Neha)

Hodnotenie: 75%

Trailer:

Titulná pieseň:

Vo filme ako 300, sme nemohli očakávať presné historické spracovanie. V prvom rade ide predsa o zisk. Ale aj cez to bola dejová línia tohto filmu zaujímavá, príbeh nenudil a až nad pár detailov, by bol dej celkom uveriteľný. Sucker Punch je už o trošku inom.

Prostredia v ktorom sa odohrávajú všetky akčné scény sú úžasne prepracované a všetci milovníci efektov si skoro dve hodiny v kine užijú. Avšak ak by ste chceli silný dej, niečo čo dáva zmysel a na čo sa dobre pozerá, to nečakajte. Film začína niečim ako sen, v pozadí hrá výborný soundtrack a my sledujeme hlavnú postavu, Babydoll, a dôvody prečo sa dostáva do ústavu pre choromyseľných. Tiesnivá atmosféra páchne z každej snímky, všetko je perfektné, od kulís až po postavy, Sucker Punch má svoju nezameniteľnú atmosféru, presne tak ako hrdinská bitka pri Termopylách.

Všetko sa mení v jednom momente, kedy Babydoll uniká pred realitou do svojho snového sveta a v rámci neho sa snaží dostať sa zo zajatia psychiatrickej liečebne. V ňom je spolu s ostatnými pacientkami v pozícii tanečníc vo verejnom dome. Psychiatrička je ich trénerkou tanca, hlavný ochrankár pasákom. Jediný spôsob ako prežiť je tancovať a potom spávať s návštevníkmi, alebo sa pokúsiť utiecť. Tu sa dostávame k ďalším ponorom do fantázie, vždy keď ide Babydoll tancovať, tak sa v mysli premiestni do iného imaginárneho sveta. A tam musí bojovať o mapu, oheň, nôž a kľúč. Tieto štyri veci sú aj vo verejnom dome, aj v liečebni. Hlavná postava sa teda snaží získať tieto veci v skutočnosti, ale pre Zacka Snydera by to nebol asi dokonalý priestor na predvedenie jeho scén a vizuálnych efektov.

Myslím si že práve toto transformovanie sa do verejného domu a následne do snových predstáv Babydoll, filmu výrazne ubralo na dojme. Scény v ktorých sa premiestňuje Babydoll s ďalšími štyrmi dievčatami na bojové polia sú úchvatné, baby sú naozaj kočky, majú skromné oblečenie, riadne zbrane a zabíjajú obrích samurajov, nemeckých vojakov z druhej svetovej vojny (ktorí fungujú na paru), škretov (ako z Pána prsteňov) a drakov.

Nad prostrediami v ktorých sa pohybujú museli stráviť grafici celé hodiny, efekty sú tiež veľmi vydarené a jedná sa o lahôdku. Samotný Zack Snyder komentuje tento film ako Alenku v ríši divov so zbraňami. S týmto prirovnaním sa dá súhlasiť, ale z Alenky som mal aspoň pocit, že celý príbeh drží pokope akási uveriteľná niť. Na tomto podľa mňa scenár zlyháva a zo Sucker Punchu je síce vizuálne veľmi kvalitné fantasy dielo, ale bez pocitu celistvosti a akejsi uveriteľnosti. A po čase vás možno aj omrzia bojové scény nezraniteľných kočiek.

Sucker Punch

Fantasy/Akčný/Thriller

USA, 2011, 110 min

Réžia: Zack Snyder (300, Watchmen, Dawn of the Dead)

Hrajú:

Emily Browning (Lemony Snicket’s A Series of Unfortunate Events)

Abbie Cornish (Bright Star)

Jena Malone (The Messenger)

Hodnotenie (film ako celok / vizuál): 50% / 90%

Edward Norton v úlohe Montyho Brogana je bývalý dealer drog, ktorému zostáva posledný deň na slobode. Ráno začína prechádzkou so psom, navštevuje svoju bývalú školu, stretáva svoju priateľku, ide na obed s otcom a večer sa chystá na rozlúčkovú oslavu a ráno možno do väzenia.

Takto strohá dejová línia by ale nikoho nezaujala a film by bol pomerne nudný. Jeho dĺžka dosahuje až 129 minút. Preto sa režisér Spike Lee (Malcolm X, Krvavé leto v NY) nezameriava v prvom rade na dejovú líniu, tá sa postupne vinie popri malých príbehoch ktoré zachytávajú vzťahy Montyho so svojou priateľkou, od prvého stretnutia až po dnes, Montyho so svojím psom, od chvíle ako ho našiel doráňaného na ulici a chcel ho zastreliť, ale aj príbehy jeho dvoch priateľov, učiteľa na strednej škole zamilovaného do svojej žiačky, či burzového makléra. Každá postava sa na chvíľu ocitá samá s inou a to dáva možnosť sledovať vzťahy týchto ľudí medzi nimi a následne ich konfrontovať aj na verejnosti.

Ale nazerať na film, ako na spletité dielo plné malých príbehov by nebolo tiež správne. V prvom rade ide o Montyho a jeho posledné hodiny na slobode. Monty je ten dealer drog, ktorý vám musí byť sympatický. Je dobrý na ľudí okolo seba, nikdy na nikoho nevytiahol zbraň a je to jednoducho sympoš, ktorého ľutujete, že musí ísť na sedem rokov sedieť. Film vykresľuje jeho vzťah s okolím a postupne ukazuje zábery z jeho života, ktoré nám majú pomôcť chápať jeho charakter a rozpoloženie.

Preto 25th hour prináša možno slabšiu zápletku akoby sme chceli od filmov Edwarda Nortona, ale o to silnejšie emócie, ktoré sú gradované práve malými príbehmi z jeho života a života jeho priateľov. Nortonový fanúšikovia asi tento film dôverne poznajú, ale tí, čo majú tiež radi tohto herca a ešte sa s ním nestretli v 25th hour, je to jasná voľba.

25th Hour

Dráma

USA, 2002, 129 min

Réžia: Spike Lee

Hrajú:

Edward Norton (American History X, Fight Club, Pride and Glory)

Philip Seymour Hoffman (The Boat that Rocked, Big Lebowski, Red Dragoon)

Barry Pepper (Enemy of the State, Green Mile)

Rosario Dawson (Unstoppable, Clerks 2, SinCity)

Hodnotenie: 80%

Príbeh Jonathana Swifta o Gulliverovi a jeho cestách poznajú deti sediace v laviciach základných škôl. Filmové spracovanie tohto vtipného a zaujímavého príbehu je vždy cesta, ako pritiahnuť do kín veľký počet divákov. A to duplom, keď hlavnou postavou je Jack Black, známi najmä ako výborný komik.

Príjemným prekvapením bolo pre mňa, keď som na plátne zahliadol najprv Chrisa O’Dowda, známeho zo seriálu IT Crowd ako Roya a o chvíľku na to Jasona Segela – Marshalla z How I Met Your Mother. Čakala ma ešte hodinka s touto trojicou hercov a na to som sa veľmi tešil.

Originálny príbeh sa odohráva na začiatku 18. storočia, avšak Gulliver v Blackovom podaní žije dnes, pracuje ako poslíček v novinách a strašne si kazí život tým, že nemá žiadnu sebadôveru, nevie nič spraviť so svojím postavením a ženu do ktorej je zamilovaný nieje schopný pozvať von.

Avšak v jeden deň, po tom ako urobili z jeho práve nastúpeného kolegu šéfa oddelenia, sa chce pokúsiť osloviť svoju lásku, novinárku. Samozrejme, ako to už býva, Gulliver to domrví a namiesto dohodnutého rande sa pustí do klamania o tom, aký je cestovateľ a ako pochodil kus sveta. Vďaka tomu dostane možnosť ísť do Bermudského trojuholníku a napísať o ňom článok. Vtedy sa Gulliver dostáva do Liliputu. Do krajiny plnej malých človiečikov.

Liliputánci sú síce malý, ale za to pracovitý. Po tom čo Gulliver zachráni princeznú pred únosom a uhasí požiar sa k nemu správajú natoľko prívetivo, že mu vybudujú úplne nový domov. Najvtipnejšími časťami filmu sú práve situácie, keď sa Gulliver spriatelí s malými človiečikmi a začne im hovoriť, aké to je v jeho svete. Tí sú tak ohúrení, že na základe príbehov z Gulliverovho života nacvičia pár divadelných hier. Neverili by ste, ale Júlia v skutočnosti bola zamilovaná do Gullivera a nie Rómea, taktiež jedna známa postava zo Star Wars mala meno Gulliver a Kate Winslet neprežila románik s Leonardom DiCapriom na Titanicu.

Na to aby ale mal príbeh zápletku, tak tu musíme mať aj niekoho, koho nazveme zlý chlapec. Ním je práve Roy z IT Crowd, ktorý nevie zniesť prítomnosť obra, to že mu zobral miesto hlavného vojenského generála a jeho budúcu princeznú začína viac zaujímať „Marshall“, ktorému pomáha Gulliver. Preto sa rozhodne zájsť do nepriateľského kráľovstva, tam chce, podľa plánu z komiksovej knižky ktorú stratil Gulliver, postaviť obrovského robota a Gulliverovi natrhnúť trenky.

Veľmi sa mi nepáčilo to, ako s potenciálne snubným príbehom od Swifta, naložil scenárista a režisér. Z Liliputu sa ledva pohneme a do krajiny, kde práve Gulliver je v pozícii liliputána, tak z nej vidíme len pár záberov. O lietajúcom ostrove ani nehovoriac, toho sa nedočkáme. (prezradenie záveru) Vtípky čoskoro omrzia, lebo čerpajú len z toho, čo narozprával Gulliver o svojom živote v našom svete a koniec si vychutná akurát milovník amerických gýčov. Všetci sa dajú so všetkými dokopy a dva znepriatelené národy si zaspievajú pesničku o tom ako je vojna zbytočná a potom si pobozkajú ruky…

Gulliverove cesty

Komédia

USA, 2010, 85 min

Réžia: Rob Letterman

Hrajú:

Jack Black (King Kong, Tenacious D: The Pick of Destiny, The School of Rock)

Jason Segel (How I Met Your Mother)

Chris O’Dowd (IT Crowd)

Hodnotenie: 40%

Nečakajte ale trápne a nudné scény s prezidentom na štýl Dňa Invázie, Svetová invázia ma naopak neskutočne nadbehnuté už v úvode a svoje vysoké otáčky si drží po celú stopáž. Jonathan Liebesman zvládol celý kúsok perfektne čo sa týka tempa a akčných scén, ktoré sú poňaté na štýl Zachránte vojaka Ryana, kde je kamera umiestnená priamo do stredu diania a pobehuje tesne za chrbtom hlavných hrdinov. Pre nepriaznivcou „moderného snímania akcie“ mám ale dobrú správu, pretože je to pomerne dobre vyvážene – roztrasenosť a statické zábery, no prevažne je to točené chaotickým spôsobom. Liebesman ale na celej čiare nezvládol gradáciu deja. Záverečná „epická“ bitka o Los Angels nemá vôbec tu správnu dávku spomínanej epickosti a pocitu, že je to posledná šanca zachrániť mesto.

Na celej čiare mu to ale kazí scenárista Christopher Bertolini, ktorý snáď nie je schopný poskladať jednu vetu bez náznaku amerikanizmu. Ak nastane rad na dialógy, tak je to hotové peklo, kde hlavní hrdinovia pôsobia ako stroje slúžiace americkej vláde, pretože z nich nie je cítiť žiadne emócie (nie žeby sa herci nesnažili, naopak), ono to aj je ťažké vytvoriť nejakú tu sympatiu k hrdinom, keďže sú všetci v uniformách a helmách a všetci vyzerajú rovnako, no scenárista tomu ani nedáva priestor, pretože každá jedna veta je v podstate o tom, že mariňáci sú najlepší a najhrdinskejší ľudia na svete. Ono tých viet vo filme nie je tak veľa, no aj to málo stačí k tomu, aby to diváka maximálne vytočilo (Chris sa snaží miestami vyprodukovať nejaký vtip, ono mu to aj vide, no celkovo to podčiarkuje dementnosť scenára). Dej a hlavná zápletka taktiež končí a začína v ukážke, akurát tá je skrátená o primitívne rozhovory…

Technicky je film taktiež na rozhraní, pretože niektoré CGI zábery sú nedotiahnuté no iné sú perfektné (hlavne počítačový mimozemšťania dosadený do normálneho záberu, pôsobia veľmi uveriteľne). Samozrejme je to kvôli rozpočtu, ktorý vôbec nie je taký veľký ako si väčšina myslí (70 miliónov $), tento nedostatok je vo filme ale veľmi dobre zakrytý a každý záber vyzerá tak dvakrát drahšie. Za spomenutie stoja hlavne zvukové efekty, ktoré sú naozaj vypiplané do najmenších detailov (odporúčam preto na film zájsť do kina s dobrým ozvučením) a aj ten najmenej potrebnejší zvuk tu je perfektne zvýraznený. Hudba je ale najväčším kladom celého filmu, je presne tak epická ako má byť a väčšinu času len duní, no to nevadí, naopak. Brian Tyler odviedol prácu na veľmi vysokej úrovni.

Svetová invázia nedopadla najhoršie, no ani najlepšie. Liebesman zvládol prvý blockbuster dosť dobre, hlavne čo sa týka akcie, no gradácia deja je pre neho španielskou dedinou. Nebyť odfláknutého scenára (ak vôbec nejaký bol) a pekelne hrozných dialógov to mohol byť epický kúsok, tak tu ale máme čistokrvný popcorn, na ktorý sa oplatí do kina zájsť, avšak vyšumí vám s hlavy okamžite po odchode z haly…

Režie: Jonathan Liebesman
Hrají: Aaron Eckhart, Michelle Rodriguez, Bridget Moynahan, Michael Peña, Ne-Yo, Noel Fisher, Susie Abromeit, Joey King, Jim Parrack, Lucas Till, Cory Hardrict, Taylor Handley, Ramon Rodriguez, Taryn Southern, Michelle Pierce, Will Rothhaar, James Hiroyuki Liao, Elizabeth Keener…

Hodnocení: 60%

Na základe tohto skutočného príbehu natočil režisér Tony Scott (Nepriateľ štátu, Déjá Vu, Man on Fire) kvalitný a veľmi príjemne pozerateľný triler s hereckým oscarovým esom Denzelom Washingtonom a Chrisom Pineom. Títo dvaja chlapi sa ako každý deň vybrali do roboty, kde ich čaká jednoduchá úloha. S lokomotívou prejsť pár kilometrov, pripojiť vagóny a previesť ich do iného skladu.

Zatiaľ čo vykonávajú túto úlohu a spoločne sa oťukávajú tak v inom depe sa začína malá katastrofa. Vlak s označením 777 ktorý má byť presunutý na vedľajšiu koľaj, sa kvôli nezodpovednému prístupu zamestnancov sám púšťa na púť bez zapojeného hlavného brzdového systému. V prvej polhodine sa zamestnanci železníc domnievajú, že vlak ide malou rýchlosťou a postačí ho odkloniť mimo hlavnej trate, kde ho zastavia pomocou ďalšej lokomotívy. Lenže vlak ktorý vezie okrem iného aj osem vagónov s horľavým molten phenolom si to v tej chvíli trieli rýchlosťou 120 kilometrov za hodinu.

Železničné centrum navrhuje čo najrýchlejšie vlak vykoľajiť, lebo horľavina zmiešaná s naftou v lokomotíve dokáže pri nehode zničiť priestor malého mesta. No ako to býva, vedenie spoločnosti, symbolicky hrajúce golf, odmieta kvôli finančným stratám toto riešenie a prikáže riskantnú záchrannú akciu.

Lenže táto akcia končí nešťastím a jedinou šancou na úspech zostáva Denzel Washington a Chris Pike.

Film je americkým trilerom nakrúteným podľa skutočnej udalosti. Značka skutočná udalosť vie pritiahnuť veľa divákov, lebo každý vie, že život rozpráva tie najlepšie príbehy. A ak ich prifarbí ešte režisér a scenárista, je sa na čo pozerať. To platí aj o Unstoppable. Ohlasy divákov na túto snímku sú z veľkej časti pozitívne a aj ja sa prikláňam k tomu, že sa jedná o film ktorý vás bude napĺňať adrenalínom. Scény z idúcich vlakov nesú v sebe kus nebezpečenstva, celý priebeh a snaha o zastavenie vlaku je dostatočne napínavá a nedovolí vám ísť na toalety.

Unstoppable je nadpriemerným trilerom z produkcie Hollywoodu, ktorý vás nebude nudiť a prinesie napätie do filmového večera.

Unstoppable

Triler/Dráma

USA, 2010, 98 min

Réžia: Tony Scott

Hrajú:

Denzel Washington (Prípad Pelikán, He got Game, Training Day)

Chris Pine (Star Trek)

Rosario Dawson (Clerks 2, 25. hodina, SinCity)

Hodnotenie: 75%

Film sa odohráva v Londýne v ateliéri módneho fotografa, v parku a po rôznych kaviarňach, či žúroch. Zo začiatku sa zoznamujeme s charakterom hlavnej postavy, vidíme jeho drzí spôsob jednania z ľuďmi, ktorý môžeme pokladať aj za chladný profesionalizmus. Nech je tomu hocijako, mladý úspešný fotograf si to môže dovoliť vďaka svojej oceňovanej práci.

Po náročnom dni, počas ktorého v noci fotil v nocľahárni pre bezdomovcov a ráno pracoval na zákazke s modelkami, chce dokončiť svoju fotografickú knihu a nafotiť niečo kľudné, príjemne, plné pohody. Preto sa vyberá do parku, kde najprv fotí gýčové holuby, no v tom zazrie objímajúci pár, ktorý tajne prenasleduje až do chvíle, kým nieje odhalený v momente jeho odchodu.

Žena sa za ním rozbehne, no on jej drzo odmieta vydať fotky. Po tomto incidente ide za svojím priateľom, vydavateľom jeho knihy a ukazuje mu posledné snímky z nocľahárne a hovorí mu, že má preňho skvelý koniec. V ateliéri ho avšak navštívi žena z fotiek a výmenou za film je ochotná odovzdať svoje telo. Mladý fotograf (ktorého meno vo filme nepadne) jej film dá, avšak zlý. Po jej odchode sa púšťa do vyvolávania fotiek a ako postupne zisťuje (zväčšovaním, pozorovaním a úpravami fotiek), zachytil zrejme moment vraždy.

Príbeh ma obtiažnejšiu naráciu. Obsahuje vsuvky, respektíve scény, ktoré pre daný dej niesu podstatné z hľadiska posunu príbehu. Sú len symbolickým prvkom, pod ktorým bystré hlavy divákov môžu vidieť rôzne významy. Dielo Michelangela Antonioniho nieje len zmesou príbehu a symbolických scén, ale aj ukážkou novo vznikajúcej anglickej pop kultúry, ako umeleckej, tak i hudobnej. Taktiež je to malý exkurz do života vtedajšej mladej generácie ovplyvnenej hipeace.

Blow-up

Dráma

GB,ITA,USA, 1966, 111 min

Réžia: Michelangelo Antonioni (Zabriskie Point, Passenger, The Eclipse)

Hrajú: David Hemmings (Harlekin, The Dope Way, Deep Red)

Hodnotenie: 75%

Javier Bardem ve filmu ztvárňuje staršího muže Uxabala trpícího rakovinou, kterému zbývají poslední dva měsíce života, během nichž se snaží vypořádat s vlastním životem a zajistit budoucnost svým dvěma dětem. Vzhledem k tomu, že si vydělává nelegální pouliční šmelinou a jeho bývalá manželka a matka dětí je maniodepresivní alkoholička, tak to není zrovna lehký úkol. S vůní magického realismu postupně objevujeme nejen jeho trvající lásku k bývalé ženě, ale také snahu pomáhat lidem okolo sebe a udělat své děti šťastné. Nepřetržité rány osudu však sráží jeho snahy stále dolů, obrací je proti němu a otupují jeho srdce jako španělský vítr skály nad mořem. Otupělý ani omylem ale není Javier Bardem. Oscarovou nominaci si za roli rozpolceného emocionálně vyšťaveného otce a manžela bezpochyby zasloužil. Svým vzhledem představuje přesně ten tvrdý typ muže zvyklého na nepřízeň osudu, zároveň dokáže do detailů vyjadřovat emoce, které se v nelehkém světě snaží každý skrývat.

Ve filmu se objevuje výrazná přistěhovalecká tématika, která zapadá do kontextu chudinské Barcelony. Ať už to jsou černoši, kteří se snaží vydělat si na jídlo a nájem pro svou rodinu, nebo Číňané, kteří s vidinou lepšího výdělku přišli do rozvinutého Španělska. Našli zde však jen smrt. Smrt, která byla neočekávaná, nechtěná a nespravedlivá. Uxbal, který svým způsobem zavinil jejich smrt, se jim přitom snažil pomáhat z jejich bídy a zlepšit jejich život, aby sám došel ke svému vykoupení. Zároveň se však snaží nelegálně vydělat, aby měl dostatek peněz pro své děti, a tím jim umožnil snadnější, šťastnější a snad i lepší život.

Od režiséra snímku Alejandra Gonzálese Iňárritu jsme zatím mohli zhlédnout snímky patřící do volně navazující trilogie: Amores Perros, 21 gramů a Babel. Ve všech se věnoval otázce smrti, avšak oproti Biutiful z poněkud obecnějšího hlediska. Biutiful je lineární, intimnější, křehčí a mnohem víc se ponořuje do mysli člověka, kterého blížící se smrt donutí rekapitulovat svůj život. Touha nemuset opustit své blízké a dojít vykoupení před tím, než přijde jeho chvíle, je velmi silně citelná a je tím, co přiková diváka do sedačky. Více než dvouhodinová stopáž je bezpochyby v dnešní době nadstandardní, ale je způsobena snahou, aby se divák ponořil do hloubky a ne jen klouzal po povrchu. V tomto snímku není kam spěchat a ponurou náladu se světlejšími chvilkami si tak vychutnáte do posledního záběru.

Název Biutiful je zdůvodněn nejen scénou, kdy Uxbal radí své dceři, jak napsat toto slovo v úkolu do angličtiny a říká, že se píše stejně, jako vyslovuje, zároveň má symbolizovat i určitou krásu, která není dokonalá, ale měli bychom se ji snažit najít nejen v tomto filmu, ale obecně v životě. Je taky zajímavé všimnout si, že film začíná tam, kde končí- několikaminutovou scénou, která na začátku příliš nedává smysl, na konci ji však pochopíme. Opět to má symbolizovat životní cestu, kdy se každý vrátí tam, odkud přišel. Vyzvednout bych také chtěla typickou kameru Rodriga Prieta, dvorního kameramana Iňárritua, která si pohrává s roztřeseností a vyvozuje tak dojem dokumentárního snímku. Přitom je každý záběr dokonale zkomponovaný.

Film Biutiful přináší nejen nepříjemnou depresi, ale i citlivou a křehkou naději. Divák se do něj musí ponořit a nechat se jím unášet. K tomu mu dopomáhej skvělý Bardem, poetická kamera i příjemně napínavá hudba. Proč? Protože tento film je prostě biutiful.

Biutiful

Španělsko/Mexiko

Drama, 2010, 148 minut

Režie: Alejandro Gonzales Iňárritu

Hrají: Javier Bardem, Maricel Álvarez, Blanca Portillo, Rubén Ochandiano

Hodnocení: 90%